Nedávno na internete istý už „moderný“ slovenský rodák: Netreba nám už nijakú ľudovú tvorbu, ona je prežitok a patrí do minulosti, dnes máme novú dobu, novú kultúru!!! A napr. to isté raz šéfredaktor bratislavského časopisu Renesancia Nikolaus (matičiar!): Nárečie to nie je kultúra, ale zaostalosť... pokračovanie článku
O čo ide. Tak ako v prírode je každý kvietok, kriačik, chrobáčik atď. inší a inší, takisto od mojich Krivian 2 km vzdialená Torysa už mala inšie nárečie, kroj, svadobné zvyky, tance atď. Keď v 63. roku pár krivianskych študentov pošlo na nejakú brigádu do Somotoru, zakrátko sa vrátilo, lebo keď tamojší Maďari zistili, že nie sú Maďarmi, nemali sa kde stravovať... Náš pán kardinál Tomko ako evanjelizátor by chcel, aby na celom svete ľudia sa pozdravovali len Pochválen Ježiš... pokračovanie článku
Ja by som postavil pomník, či dajakú dominantu svojráznemu Šarišanovi, s čím ten prispel do duchovného majetku celého ľudstva, Kristus je napr. i v Tokiu, za ním k nám nik nepríde, ale napr. ani za spisovným jazykom (v ňom ako v umelom sa nič pôvodné národnotvorivé nezrodilo), ale i nejaký Japonec príde za nárečím, ktoré je nositeľom..., a je aj princípom stvorenstva všade inšieho, ako je to v prírode... pokračovanie článku
Niekoľko vinšov zo Šariša, ktoré ste určite ešte nikdy nepočuli... Bo to bula svata povinnosc, žebi suśit suśedovi išol zavinčovac svate Hodi do dňa, aľe fše ľem nižni vyšnemu, ňikda ňe naspak a to chasnovito ku temu, žebi peňeźitosc, zdrave, i gazovaňe išlo hore, žebi hadzini, dźvirini bulo furt vecej a vecej na dvore a živnosci f sipancu i f komore! pokračovanie článku
Služil som u saperoch, pijoňiroch, untergraberoch – potkopovačoch, tak fšeľijak nas volaľi, co zme f peršej frontovej ľiňiji grubirovaľi dluhe tuneli popod dekungi, šteľungi ňepraceľa - Moskaľa, žebi potom našo infanterisci-angrifere mohľi pres taki tunel prejsc a z hintergrundu na Moskaľa iberašungangrif zrobic. pokračovanie článku
Stari 94 ročni (teľo mal v roku 1976) Juraj Krankota v Remeňinoch bul bars prebars mocni chlop. Paropkoch viśmival, fšadzi jich zahaňboval, ta śe podohvaraľi, že ho zabiju. pokračovanie článku
V roku 1939 som bol študentom Učiteľského ústavu v Prešove, slovenčinu na ňom učil veľký slovenčinár prof. Vlado Uhlár. Ten zavše nám – šarišskim chlopcom – kázal na papier napísať úskalia, aké sme pociťovali v súvislosti so spisovnou slovenčinou, pretože naša východniarčina je jednoduchá, nemá dĺžne, opakovací vid, prehlasuje len „kuň“ na „koňa“ v genitíve, má vždy o dva-tri pády menej a 2. a 6. pád v množnom čísle sa vždy končí na „och“. pokračovanie článku
Maďar Peleškeji f Krivjanoch bul strašni žroch. Ket tu po fronce robiľi tunel, stavil śe o sto korun, že zi okopistu misku pirohoch. pokračovanie článku
"Pitam ce kraśne, prestaň me uš teľo sujecic, tlojic, poza ucha mi s piskom tirčec, dźaňdzoric, bo mi hlavu do nevitrimaňa oturčiš! Zaklal bi ce!" Číta sa to ťažko? Áno ťažko. Slovenské oko potrebuje vidieť v slove ryba tvrdé "y" rovnako, ako Afričan nezačne deň bez toho, aby si do nosnej dierky nestrčil poriadny kus dreva.. pokračovanie článku
Národnostné rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove uvedie v piatok premiéru inscenácie hry Deň derešový , ktorá vznikla na motívy mojich textov. Do divadelnej podoby ich upravil Štefan Oľha, text zo šarišského nárečia do rusínčiny preložil Štefan Suchý. Srdečne pozývam.
Co ľem toto mojo slute pudlo f chiži teľo šuka, duluje, bo to un fše šicko ľem krije, tochme, potom zhľeduje... Ja už i f chiži šicko vičiľila, statek i hadzinu otporajila, aľe un niś śe ohamudľa, ohendoši, niś śe s chiži vikiňa, vikoci, ta ja tu vonka na źime zgagňem, skolčavejem i dočista zdebeňejem. Za nochce mi zašlo, ruki mam nabergnute, ej - vidala ja śe, vidala, ňe vidala, aľe zakopala do źemi až do śmerci!
Za l. republiky existovali tzv. krajové, či okresné učebné osnovy. Nad ich obsahom by sa dnes pousmialo veľa učiteľov i rodičov. pokračovanie článku
Naš dzeda - to už bars gengľive, z nuch ľeca, už aňi lišku v ruke ňeutrimaju, ňima jich chto obradzic, bo jich dzifka ešči vekši gengľivec, noški ma jak kvitečki-terpitečki, ňevladna je. Dzedo - to taka kuľaga, cedzilo, niž un śe na vuz vycedzi, z voza sterľinga, ta frišni chlop pul poľa obľita! Chto by bul povedzel, že taki bistri, derski chlop tag očampaveje, choroba, staroba doľehla na ňeho, čampa načisto. Boľi ho jedna noha - ta mu hvarim - śedz doma! Aľe un všadzi za mnu škinta, škintoš jeden! I za vozom škintal..kikut kilavy, čaptavy. Vonehdi za ňim dzeci kričeľi - popatrejce jaky dźad idze!
Najväčšou neprávosťou je uprieť ľuďom poznanie. Náš bežný človek mal svoju vlastnú kultúru - ako povedal pražský disident Antonín Lím - "on nikdy nikde v žiadnom štáte nekupoval a nečítal knihy", nerozumel umeniu kaštieľov, literatúre a to vari až dodnes. pokračovanie článku
Bars sebe aprehenduje, že ho ňevesta na veśeľe ňezavolala, teraz na ňu mocno šimfuje, ohradza śe, že un jej to ňeengeduje a haňbu dupľom odplaci i vraci. To aš pres pričini, keľo un za totu galgu staru zhajsanu, vetochnu šmatu, peňeźoch virihal! Verabože. ..bars sebe s totu ľeňivu gňiru v roboce ňeposporil! Do roboti ňespusobna, ňezdohadľiva, sama nič ňepodurgňe, ľem kvestuje, po vižgiroch, pľetkoch, veśeľoch haľakac chodzi!
Koľko daromného vyučovacieho času zoberie nášmu žiakovi historizujúci a nelogický ypsilonový (etymologický) slovenský pravopis, ktorý v 50. rokoch 19. storočia vymyslel megaloman - pražský profesor slavianistiky Dr. Martin Hattala (zo španielčiny zobral vôkaň, z gréčtiny ypsilon). Hattala zomrel v blázinci a jeho "pravopis" zostal... Ako sa to stalo? Čítajte..
To chlop naremni, skrentni, zjedli, pojušni, ňezľudni - taki tutmačisko, ket treba daco povedzec, ta aňi hvari, aňi pari, cala mamuna, muňa chlop! Jak pridze na ňeho navala, ta śe dobre ňeopenta a poharik okuśi tak, či tak. Už śe teraz penta, už nezna o robic. Aľe obačil śe pri tim vojsku, obačil..prišol ňeurikom obačeni, teraz ozdaj z ňeho jaksuci, okazali parobek..
Ten človek še nič nečajal, ňedbal o sebe, kolo chiži mlaki, jaruhi, zahibeľ, mohila. Draha ku ňemu sami girdzaľ, plota žadneho a ľem šporľil, skučkoval, haroval, motľoźil, v rozgardiji, ňeporadku žil a svuj život až do śmerci ľem tak premalatal. I ženu mal - Buch zna, kto mu totu ľarvu za ženu porajil a ľem paru dňi u cundri pobul a šickich peňeźoch śe pozbul! Ľudze mu radziľi, žeby śe suľi čim skorej zbul...
I rozhodli sa úradníci na to podujať. Ale prečo všade tam, kde sa má rozhodovať o múdrejšom živote, sa takmer pravidelne nachádzajú ľudia pomýlení, či až úbohí? Napríklad i v Jazykovednom ústave. K tomu otvorene a odvážne chcem povedať: Obávam sa, že súčasná stvrdačená a sčechogermánštená slovenčina sa už nedá zachrániť! pokračovanie článku
Dakedi ľudze śe barz ľicho obľikali - ženi žadne gače ňimaľi i v najvekšim mraźe často bose na jarku rajbaľi, ta sebe mecherini poprechladzovaľi a tag medzi dzecmi bulo veľo takich, co śe pośčivali i dostaľi prezifku śikoš, śčochar, pośčivač.. Aľe najhorše ľudze na śvece - to buľi skučkoše, skuptoše, skupe bridoše. Oňi žadnu dušu aňi Boha ňimaľi, ľem śe zlatemu ceľecu klaňaľi..Tvarda skura, haľer z ceni ňepuśči, ľem s tebe skuru zedre, bo to vidriduch, ludzigroš, un s tebe ostatňu korunku vicica, viludzi! Ňetochmajce peňeźi, ňeskučkajce, aľe dožičce i dzecom dajakeho života!
...nedávno na internete istý slovenský rodák: Netreba nám nárečia, žiadnu ľudovú tvorbu, ona je prežitkom, patrí do minulosti, dnes máme novú dobu, novú kultúru! Bývalý redaktor košického rozhlasu Milan Desiatnik: "Lazorík, ako sa opovážite svojho koníčka nanucovať druhým?" Nuž..čo si o tom pomyslieť..dá sa pôvod a kultúra nanútiť? pokračovanie článku
Hoj, ta ti Miśku ňechlop, ľem taka perdafka, slabinger, slabinger! Jurko s tebu rucil o źim, jag s mechom hrachovini! Śľap, ślap, po blace čľap, čľap..šak zdvihaj nohi, ti čľaputkaru, trebalo bi na tebe psa pohuckac, ta ozdaj bi śi śe chytrejši rušil! Co śi taky ňemogavy, ta ti ňeznaš aňi koľeso zahamac? Šmachtľošu, ňemogafcu!
Chižu som mala kraśne vičiľenu i prišla mi do obiśča tota ňegiba, šantalaba, co nohi za sebu ľem tag vlači a zošantala, zošmantľala mi pokrofce, eśči i prikľet mi z blatom sčmochtala, pudlo jedno šantave! Ľudze ju šantalaba volaľi, bo hvarela, že to kravi gruľe bars zošantaju, ta ojca i macir do jarma prahala, ked zohradu oborivala.. I prišla za mnu eśči jedna taka ňeogabaňena šalaputa a kolo mňe a už me omatkuje, pośčipuje, híj..miślim sebe, tebe cośka nagabuje... ľem ras som skričela - Tigri, ulap ho! ..ta pendikoval, ľem śe za ňim tak šalaputi rozvijaľi..
Šariština sa ako prvá zo slovenských nárečí ozvala na profesionálnom javisku. Na fašiangi roku 1798 v Prešove nemecké divadlo zahralo frašku s pesničkami Der Nachtwächter von Sóvár - Vartáš zo Solivaru - a to po šarišsky. pokračovanie článku
Bača - to bul aľe ňereśnik! Nečeśnik, goldoš - goldošisko, zbuňičisko peršej klasi, z ofcami ľem po goldoch, opasoch chodzil, ľuckej chudobe, urodzajom škodzil. Un - to taka džabuda, kvaka, šmantľa, čmochta, chodzil jak vlaka, do žadnej roboti chencu aňi grifu ňimal. Kedz nechodzil - doma kľapel, kučel, śľenčel, ňičeho śe nerušil, po cale dňi ľem balagoval...
Tu na našom Slovensku všetko len a len o cudzom svete, ale ten celý cudzí svet naopak - chcel by o nás, ale zakrátko tu už okrem hôr a hradov nebude nič na kultúrnu zvedavosť... pokračovanie článku
To bul ten Ďuri taki suchi kośčal, bars šupteľni chlopek, ľem tag na ňim jag na mitrenge nohavice ligaľi, bľindaľi, taki śčigeľ, híj, aľe stiśiceno znal tancovac, to bul od vichiru tiraňski tancoš! Živanisko, šejmaňisko, to ozdaj každi boha dzeň dajaki besperak vistrojil, to bars besperačni, svevoľni rozpuśceni chlopčisko!
Kotňaci, fotľaci ňemoresne, ňeopśedza śe na jednim mescu, ľem śe pretviraju, smirdaju, šicko ceplo s chiži vismirdaľi. Ocec jich muštroval, v ostrožnosci trimal a teras pri maceri śe rozkratochviľniľi, rozpuśčiľi, zvoľentirovaľi! Mordujce sebe hlavy. Kto zna, naj piše!
V tomto článku, namiesto písania, či som ženatý (som) a či moja žena žije (žije), koľko mám detí (sedem) radšej predstavím niekoľko svojich knižiek, žiaľ, niektoré mám už iba po jednom kuse, niektoré už vôbec. Sú zaujímavé, náučné, žartovné i figľovné. To pre prípad, že by predsa nastal čas, či záujem o ich opätovné vydanie. pokračovanie článku
Narodil som sa v roku 1920, mám 87 rokov, som teda - doslova - pred smrťou. A prežívam rozčarovanie, ba až zúfalstvo. Zbieral, nahrával, fotografoval a zapisoval som čo som videl, domov „starinu" zvláčal, to všetko ako zamestnanec múzea v Starej Ľubovni. Vo Vysokej som zapisoval rozprávanie babky Gerákovej, narodenej v roku 1844. Dnes by mala 163 rokov a ja si ju ešte pamätám. pokračovanie článku
Nesmierne ma mrzí, že toto moje písanie je len veľmi nedostatočné - vo výpočte omylov a skáz zapríčinených tými, ktorí jediní majú dnes právo publikovať, vystupovať a za všetkých hovoriť... Narodil som sa v roku 1920, mám 87 rokov. Zbieral, nahrával, fotografoval a zapisoval som čo som videl v nádeji, že to raz bude mať cenu. Nie v tom, aby sa človek nad človeka vyvyšoval, ale aby sa spoznal a sám seba prijal, lebo jedno i druhé ho oslobodí...
