Ján Lazorík z Krivian na adresu prešovského mešťanostu P.Hagyariho:

Autor: Ján Lazorík | 18.4.2010 o 16:38 | (upravené 18.4.2010 o 18:07) Karma článku: 15,15 | Prečítané:  4301x

Ja by som postavil pomník, či dajakú dominantu svojráznemu Šarišanovi, s čím ten prispel do duchovného majetku celého ľudstva, Kristus je napr. i v Tokiu, za ním k nám nik nepríde, ale napr. ani za spisovným jazykom (v ňom ako v umelom sa nič pôvodné národnotvorivé nezrodilo), ale i nejaký Japonec príde za nárečím, ktoré je nositeľom..., a je aj princípom stvorenstva všade inšieho, ako je to v prírode...

Z dojmu vedúceho Šarišana Laca Kyseľaka z Tokia: Do posledného miesta obsadená sála, 1500 divákov po japonsky s nami spieva -Veš ti zajdu i ja zajdu, pujdzeme do mľina, my od očarenia neznali, ani kde stojíme, bo všetko na nohách a ovácie bez konca-kraja... Ja dodávam - v tom prípade išlo priam o spontánny prejav vďačnosti za prebudený inštinkt zmyslu života vo všade inšom, rozmanitom v kontraste napr. so všade hraným Donom Carlosom (ešte aj pri otváraní SND v Bratislave), v kontraste oproti všade tej istej technike, ktorá prináša len ešte viac pohodlia a jedenia, čo človeka neodlišuje od zvieraťa! Odlišuje ho Ien schopnosť obdivu a úcty! Obidva tie dva pojmy treba podčiarknuť!

A dnes sa stalo, čo sa ešte nikdy v ľudstve nestalo - národy prestali byť nositeľmi svojich vlastných a osobitých kultúr, keď už vlastne ani niet si čo uctíť, našli sme sa v umelých hmotách, plastoch, v umelých spisovných jazykoch, vo svetových cirkvách a riaditelia televízií, šéfredaktori tlače, ministri kultúry, školstva poznajú len svetovosti, ako kultúru len literátov, profihercov, umelcov, umožňujú sa realizovať celebritám (napr. náš generálny riaditeľ televízie Nižňanský nedá reprízu šarišského seriálu Matúša Oľhu Popaterce na nas!), na čo známy rakúsky prognostik Kondrad Lorenz sa zlovestne vyslovil: Dnes štáty investovaním do globálnych veľkomestských kultúr likvidujú svoje vlastně národy. (Dotyčný prognostik v svojej publikácii Osem hriechov, ktoré ľudstvo pácha samo proti sebe, ako tretí hriech označil likvidáciu nárečí...)

Súčasná národnoduchovná skaza je aj v inom... My na Slovensku pre ľudovú tvorbu nielenže nemáme žiaden časopis, nijaký krajový archív (umrie amatérsky zberateľ a všetko po ňom sa nájde v smetiari, aj moje zberateľstvo tak skončí, nielen nemám ho kde uverejňovať...), ale sa vytvorila dehonestujúca predstava, že ľudová tvorba - je najmä len na pódiách spievanie, tancovanie, dupkaniel ujúkanie, kým v skutočnosti národ svoju minulosť nepretancoval, ani neprespieval, hoc stále spieval, ale svojrázne a všade ináč a ináč prežil! Napr. jubilujúci košický Železiar a Hornád sa nedávno predstavili len bravúrnymi tancami, Hornad pod názvom Tancovisko... Táto jednostrannosť ľudovej tvorbe škodí!

Preto napr. my v Krivanoch so zvykoslovnou skupinou naopak - sme dosiaľ zabrali až 77 scénok, obrázkov zo života tradičnej dediny. Čože - ísť vystupovať len s tancami bez zaťaženia rekvizitami, čože - sediac si v gauči a vymyslieť nejaký tuctový sexposteľový film, či takú hru, ja však musel za pamätníkmi, lebo taká ľudová scénka okrem poučnosti o minulosti obsahuje aj všetky dramaturgické hodnoty - aj archaické nárečie (často plné pikantnosti), aj príhodu, figeľ, aj svojrázny kumšt, nejaké staré náradie, kroj, pieseň, muziku, tanec...

Národ neznal čítať, písať, ale žil podľa prírody a v pokolenných skúsenostiach, múdroslovnostiach po predkoch, takmer každé vyslovenie jeho jednotlivca bolo básnickým prirovnaním atď., ale o tom sa dnes u nás už nevie, lebo pre nárečia v našich komunikačných prostriedkoch nemáme žiadnu tribúnu, hoc správne v každej škole by sa malí žiaci učiť o svojom nárečí, o metaforickej kráse ľudovej piesne, každá dedinská škola by mala povinne naučiť istú mieru miestnych piesní, tancov i zvykov, ako je to v Maďarsku! Keď sme boli, Krivianci, roku 1993 na vystúpení na medzinárodnom festivale v Komárne, tam som si v Čemadoku našiel vzácnych priateľov, jeden z nich, Ákos Gergely, povedal: Slovensko je prípad, kde každá susedná dedina bola akoby inšia krajina s inším zvykom, piesňou, tancom,nárečím), no, dnes je toho najväčšou skanou na svete... A či je potom čudo, že ja by som chcel v Prešove naopak - sochu nášho Šarišana?

Ale my budeme mať až tri Hagyariho sochy - najväčšiu Kristovu, pri kostole pápežovu a pri univerzite bude stáť krídlatý anjel ako víťaz demokracie, takej demokracie, v ktorej kresťanský mág Ján Čarnogurský odsúdil dvory JRD na golfové ihriská a na nich (nielen) moderne mechanizované kravíny za milióny na spadnutie, ale i slovenské orné zeme na zarastnutie cirňakami, tŕnim..., pritom tu ten národ sa teraz zaoberá pletením káblov pre svetové automobilky...

socha1-500.jpg

Model sochy Krista (V pozadí harmoniká scenéria sklenenej budovy!)

 

socha2-500.jpg

Socha Prešovská sloboda - "Svatí anďel" jak Mis pláže "mokré tričko". Na podstavci čítame "PRAVDA ZVÍŤAZÍ NAD LŽOU A NENÁVISŤOU".

So zámerom súhlasia všetky štyri církvi... Či by nie, pravdaže..., veď všetky predsa chcú internacionálne ovládať..., ja napr. 40 rokov vystupujem so zvykoslovnou skupinou, no, na predstavení ľudovej tvorby (folklóru) som ešte nikdy nezočil kňaza (ale ani slovenského básníka, či spisovateľa)...
Úplne logická otázka: Veria kňazi vôbec Boha? Je absolútne neodškriepiteľné ­zmysel existenčna je v rozmanitosti! Keď je Boh, on napr. osobitne stvoril nás Šarišanov, inších Rusínov atď., no 31.5.2009 na Svätodušný sviatok v Prešove v gréckokat. katedrále liturgia iba po slovenský, a tak doslovne - čo Boh stvoril, naši kňazí a popi likvidujú, vlastne - o čo im len ide?... Nehovoriac, ako po ekumenickom koncile kňazi modernizujú, likvidujú oltáre, pamiatky...

Kňazi v diecéznych centrách volného času s deťmi, mládežou len gitary, techná, v televízii náboženský hudobný Poltón s kozmopolitnými videoklipmi, s kyvotaním rúk nad hlavami..., v Prešove pri kostole Krista Kráľa Farský festival s Bungee jumpingom, autokármi, trampolínami miesto aby tí kňazi z bytoviek zavolali dedinských pamätníkov, aby prešovským deťom, mládeži zaspievali, svojrázne zatancovali, ukázali kroje, porozprávali o zvykoch, o šanobe, ako sa okrušina chleba uctila (pobozkala sa, keď spadla)...

Korzáre v krajovom denníku- každý deň bulvár, šteklivé holé baby..., ja im tam na uverejnenie na stranu Relax naposielal nárečové bohatstvo - svojrázne výrazy, krásne prirovnania, archaické a nepreložiteľné frazémy, aj nárečové slová nemeckého pôvodu, múdrosti, hádanky, taký ľudovoslovesný materiál do súťaží, do ankiet som poslal aj do Slovenského rozhlasu, televízie, všetko nadarmo...Slováci majú hádať, iba čo im Bičan predloží, a majú mať radosť z národne hrdého Slotu a jeho tzv. Matice slovenskej...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Režisérka Spievajúceho domu: To, čo mi ľudia rozprávali, bolo strašidelné

Sláva Daubnerová sa v novej hre inšpirovala absurdným prípadom, keď žena štrnásť rokov týrala susedov opernou hudbou.

KULTÚRA

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral.


Už ste čítali?